Nedávno mi kamarátka poslala jeden mailík, vlastne to bola taká práca, čo písala do školy a ja som jej to opravovala. No a písala o tom, že keď bola malá zistili jej,že je alergická na lepok. No a ešte sa jej začali po tele vytvárať ekzémy. No a písala o tom ako sa jej báli deti v triede podať ruku, a dokonca aj dospelý, že učiteľ prechádzal okolo žiakov a podával im ruky a ju z ďaleka obišiel, nikdy sa jej ani do očí nepozrel, bál sa ako keby ho mohla nakaziť. Ďalej sa bojí v lete nosiť sukne, lebo ľudia sa jej posmievajú aké má nohy. Bolí to strašne a ani si to neuvedomujeme. Ale to tak nieje, a prečo to tak berieme? Myslím, že preto, lebo nik nás neučí, že ako sa vtedy zachovať, ako keby sme čakali, že jeden človek z tisícich je nakazený, ale nieje to tak. Je veľa ľudí, čo trpí nejakou chorobou, a niekedy o tom ani nevieme. Málokto z nás by pomohol, keby videl človeka ležať na zemi a nevie sa postaviť, obchádzala by ho väčšina z ďaleka. A niekedy to nemusí byť ani opitý človek, ale nejaký chorý. Skúste si spomenúť, kedy ste naposledy niekomu cudziemu pomohli. No bolo to asi dosť dávno, že?
Určite každý z nás ma nejakú prezývku, niekomu sa páči a niekomu zase nie. Veľmi trpíme preto, keď nás volajú, tak ako sa nám to nepáči. Cítim to, najmä mladý používajú prezývku a zosmiešňujú druhých. Stalo a stáva sa to aj mne. Som ešte na ZŠ a tak vidím ako sa deťom smejú, dokonca aj spolužiačka moja, čo by som povedala, že častejšie sú taký chlapci. No ja som teraz deviatačka a obľúbila som si pár prváčiek, sú veľmi milé a ľahko raniteľné, a nedávno prišla ku mne tá spolužiačka, a začala mi hovoriť, aká je tá škaredá, bola to malá prváčka a vôbec nebola škaredá, práveže sympatické dievčatko, a ukazovala na ňu prstom a na to sa tá maličká rozplakala. Bolo to kruté,vidím aj ako ostatní na chodbách sa posmievajú najmä mladším a slabším. Hnusí sa mi to, a ešte k tomu niekedy to podporujú aj učiteľia. Môj spolužiak má takú jednu chorobu a spolužiaci ho volali kohút, nebolo to pekné a viem že mu to vadilo, a časom ho tak začala volať aj učiteľka. Zdalo sa mi to veľké svinstvo, práve ona by nám mala ísť príkladom, a nie zosmiešňovať. A určite aj doma, aspoň u nás áno, si robia srandy rodičia a súrodenci, ja som sa preto veľmi naplakala. Ale je to za mnou a smejem sa na tom, ale stále trpím, ak si zo mňa začnú robiť srandičky, bolí to pri srdci, a niekedy si neuvedomujeme, ako tým raníme človek, skúste sa trošku zamyslieť nad sebou, možno práve vy patríte medzi tých čo to robia. Prosím zamyslite sa nad sebou.
Mala som také nutkanie to tu napísať, aby sa ľudia trošku zamysleli nad tým, ako ubližujú, a niekedy dokážu donútiť človeka, aby sa pokúsil o samovraždu. Áno takéto srandičky môžu viesť k samovražde. A ešte mi prepáčte, je to písané na rýchlo, tak tam bude veľa chýb a možno niekedy aj zle nasledovať, ale snažila som sa a nemala veľa času. Ďakujem za pochopenie.
